nebo

“Ježiš povedal svojim učeníkom: ´Majte sa na pozore, bdejte, lebo neviete, kedy príde ten čas. Je to tak, ako keď človek odcestuje: opustil svoj dom, svojim sluhom odovzdal moc, každému určil prácu a vrátnikovi prikázal bdieť. Bdejte teda, lebo neviete, kedy príde pán domu: či večer, či o polnoci, či za spevu kohúta alebo ráno. Aby vás nenašiel spať, keď príde nečakane! A čo hovorím vám, hovorím všetkým: Bdejte!´”

(Mk 13, 33-37)

Homília na 1. adventnú nedeľu (29.11.2020)

Myslím si, že takmer každý z vás videl filmové spracovanie života Ježiša Krista. Existuje množstvo filmov, ktoré z rozličných uhlov pohľadu predstavujú dnešnému svetu túto jedinečnú osobnosť. Predsa však pri pozeraní filmov o Ježišovi môže vzniknúť jedno riziko. Spočíva v tom, že film sledujeme ako historický príbeh o mimoriadnej osobe, ktorá kedysi dávno žila na zemi, ktorú síce v dnešnej dobe obdivujeme, ale to je všetko, čo nám môže dať. On žil vtedy a my žijeme teraz. Ak by sme s takýmito pocitmi pozerali na filmové diela o Ježišovi, tak by to boli pocity a názory falošné alebo nepravdivé.

Prvou adventnou nedeľou začíname prežívať nový Cirkevný rok. Jeho zmysel bude spočívať v tom, aby nám pomohol uveriť a prežiť, že Kristus nie je len hrdina z minulosti, ale že on žije stále a je prítomný medzi nami. Jeho prítomnosť budeme môcť objaviť vo všetkých liturgických slávnostiach tohto cirkevného roka.

Filmy o Ježišovi majú pravdu v tom, že naše kresťanstvo je náboženstvom historickým. Je opreté o fakty, ktoré sa stali v určitom čase a priestore. Kristus, Syn Boží, je naozaj postavou historickou. Narodil sa preto, aby bol prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi (Por. 1 Tim 2,5). Aby vybudoval most medzi nebom a zemou. Bol kňazom, učiteľom, pastierom a svojou bezhraničnou láskou oslobodil človeka z okov hriechu, ktoré ho vzďaľovali od Boha a druhého človeka. Jeho láska ho priviedla až na kríž, kde obetoval svoje utrpenie a smrť za všetky hriechy sveta a za jeho záchranu. Bolo by to zaiste voči ďalším generáciám ľudí nespravodlivé, keby sa bola Ježišova záchrana obmedzila len na dobu, keď telesne žil na našej zemi. Kristus však takejto nespravodlivosti predišiel. Pri Poslednej večeri povedal slová: “Toto robte na moju pamiatku” (Lk 22,19). A v tejto chvíli rozhodol, že jeho poslanie sa bude na tejto zemi sprítomňovať do konca sveta.

Preto má aj celý liturgický rok v Cirkvi charakter pamiatky. Je to ale pamiatka zvláštneho druhu. Nie je to nejaké predstavovanie si udalostí z minulých čias, ani pripomínanie si jednotlivých Ježišových skutkov. Nie je to pamiatka podobná tej, keď sa pozeráme na nejaké staré fotografie, alebo sa ocitneme pred historickým pomníkom, alebo sa zúčastnime slávnostnej akadémie, ktorá si pripomína určitú historickú udalosť. Pamiatka o akej rozprával Ježiš, je pamiatkou stále živou a účinnou. Je to pamiatka, ktorá spôsobuje tie isté veci, aké spôsoboval Ježiš, keď žil na zemi. Jej prítomnosť sa vo vrcholnej podobe uskutočňuje pri každej svätej omši. Omša sprítomňuje celé dielo Ježišovej spásy a jeho jednotlivé časti. Na sv. omši znova a znova prežívame Ježišovo narodenie, účinkovanie, jeho Poslednú večeru a aj jeho smrť a zmŕtvychvstanie.

A tak ako Ježiš posilňoval zástupy vo viere, to isté robí celý liturgický rok pri každej sv. omši. My dnes vstupujeme do ďalšieho ročníka školy viery. Nebudeme sa tu vyučovať katechizmovým alebo systematickým spôsobom, ale budem počúvať Ježiša tak, ako to robili ľudia v jeho historickej dobe. On nám bude znova tým svojim jedinečným spôsobom rozprávať o kráse našej viery, o jej zmysle, o jej ťažkostiach a o jej víťazstvách.

Bude nás často vyzývať, aby sme ho nasledovali a liturgický rok sa tak stane aj školou dobrého života alebo kresťanskej morálky. Ježiš nám ponúkne veľké množstvo rád a námetov na zušľachtenie nášho života. Budeme môcť stále rozmýšľať a porovnávať naše predstavy o kvalite života s predstavami Ježiša.

Preto si zapamätajme hlavné Ježišovo slovo v dnešnom evanjeliu: “Bedlite”. Dajme si predsavzatie, že budeme bedliť v celom cirkevnom roku. Že pri každej sv. omši otvoríme Ježišovi dvere svojho srdca. Nášmu otváraniu bude pomáhať aj to, že do kostola prídeme skôr, aby sme sa mohli sústredene pripraviť na slávenie sv. omše. Od chvíle, keď príde kňaz k oltáru až po jeho požehnanie na konci, prežívajme všetko s láskou a radosťou. Buďme pri Ježišovi tak blízko, ako je to len možné. Počúvajme ho, pýtajme sa ho, rozprávajme s ním. A nadovšetko ho vo sv. prijímaní voveďme do nášho života. Toto je bedlivosť. Opak toho je spánok. Nemusí to byť pri sv. omši akurát fyzický spánok našich očí, ale duchovný spánok našich sŕdc. Verím, že nikto z nás tu nebude chcieť prespať tú spásonosnú hodinu.

Určite si radi aj v budúcnosti pozrieme filmy o Ježišovi. Ale nezabúdajme, že živý film Ježišovho života nám neponúkne videokazeta, ale každá sv. omša.

 

 

Ochrana osobných údajov