how-do-i-receive-the-holy-spirit

Aleluja, aleluja, aleluja. Otec nášho Pána Ježiša Krista nech osvieti oči nášho srdca,
aby sme vedeli, aká je nádej z nášho povolania.

Homília na pätnástu nedeľu cez rok.

 

Človek je vtedy dospelým, keď sa vie správať zodpovedne. Správať sa zodpovedne znamená, že si uvedomujeme dôsledky svojich skutkov. Niekto sa vie správať zodpovedne už v mladosti, iný po väčších životných skúsenostiach. Sú aj takí, ktorí sú nezodpovední celý život.

       Zodpovednosť by mala charakterizovať aj náš vzťah k Bohu a k veciam božím.

        Ježiš, keď posiela apoštolov, aby prinášali ľuďom radostnú zvesť, tak ich pripravuje aj na to, že nie všetci ich príjmu. Na znak toho, že nebudú prijatí, majú si striasť prach zo svojich nôh na svedectvo proti ním. Tento postoj má pôvod v židovskom zvyku, podľa ktorého Židia pokladali za nečistú každú zem, okrem svojej. Preto, keď prišli z nejakej pohanskej krajiny, striasali zo seba prach, aby na nich neostalo nič nečisté. V Ježišovom príkaze pre apoštolov to znamenalo, že tí, ktorí odmietajú apoštolov, sa správajú nezodpovedne, lebo odmietajú Božie posolstvo. A svedkom ich postoja bude aj prach z nôh apoštolov na ich zemi.

     Je teda zrejmé, že každý človek, ktorý sa stretne s posolstvom evanjelia, stojí pred dvoma postojmi: buď je plne zodpovedný za jeho prijatie, alebo je plne zodpovedný za jeho neprijatie. Iná možnosť neexistuje. Pritom na oba postoje ma človek právo, ale musí počítať aj s dôsledkami.

Ten, kto sa rozhodne prijať evanjelium, rozhodol sa prijať život podľa podľa návodu Ježiša, podľa smerníc Božích. Teda jeho cieľovým bodom a zmyslom života sa potom stáva čím viac sa s evanjeliom stotožňovať. Ježiš kedysi povedal: “Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone” (Mt 6, 24); alebo povedal: “Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo” (Lk 9, 26); alebo povedal: “Nie každý, kto mi hovorí: Pane, Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu môjho Otca, ktorý je na nebesiach” (Mt 7, 21). To znamená, že ak sa pokladáme za tých, ktorí evanjelium prijali, nemalo by byť naše správanie také, o ktorom sa hovorí, že je to “lavírovanie”.

Aj som veriaci, aj nie som. Aj sa občas pomodlím, aj často nie. Aj odpustím, aj neodpustím. Aj urážam Boha, aj neurážam. Aj sa zúčastňujem na sv. omši, aj nie. Aj sa chcem polepšiť, ale za chvíľu mi je to opäť jedno. Aj sa pokladám niekedy za člena Cirkvi, aj mi je to inokedy úplne ľahostajné. Aj chcem svoje deti nábožensky vychovávať, aj sa bojím, aby neboli zasa príliš nábožné. Takíto kresťania sa podobajú na tých, ktorých spomína vo svojom Zjavení sv. Ján. Nie sú ani teplí, ani studení, sú vlažní a preto ich Ježiš vypľúva z úst (PorZjv 3, 15-16). Určite by to bolo smutné, keby to malo platiť aj o nás.

Dôsledky musí znášať aj človek, ktorý odmietne evanjelium. Hlavný dôsledok je ten, že sa vedome a dobrovoľne rozhodol budovať svoj život bez Boha, Ježiša a Cirkvi. Žiaľ, tak ako my sa niekedy správame nenábožensky, tak sa fakticky neveriaci chcú niekedy správať ako veriaci. Na čo si dávať krstiť deti, keď rodič neverí nijakému sviatostnému rozmeru krstu? Prečo sa nútiť k sobášu v kostole, keď niekto vôbec nechce pustiť Krista do svojho vzťahu? Na čo kresťanský pohreb, keď niekto v Boha neverí? Na čo tu hrať divadlo? Je normálne, aby bol niekto vo svojom vnútri ateista a navonok občas veriaci? Cirkev neraz vo svojich dokumentoch vyhlásila, že si váži úprimných ateistov, ktorí nedospeli k viere v Boha. Kto si má ale vážiť ateistov, ktorí sa smejú z Boha? Určite, niekedy je to všetko veľmi ťažko posúdiť. Otázka viery je otázkou citlivou. To ale neznamená, že budeme obdivovať ľudí, ktorí sa voči Bohu správajú nesvojprávne.

       Niekto môže v tejto chvíli opakovať slová ľudí, ktorí počúvali Ježiša: tvrdá je to reč. A dodá: žijeme predsa v dobe tolerancie a preto si tolerujme svoje postoje a názory a aj Cirkev by mala byť tolerantná. Tolerantnosť ale neznamená, že Cirkev bude ponúkať ľuďom náboženský odvar podľa ich chuti. Je poslaním Cirkvi, teda nás kňazov a veriacich, aby sme s celým zápalom pomáhali evanjelizovať svet. Aby sme každému dali pocítiť teplo Ježišovho učenia. Ale v zásadných veciach by sme nemali robiť ústupky a byť príliš tolerantní. Ak povedal Kristus:”straste prach zo svojich nôh”, tak sú to tvrdé slová. Nestanú sa mäkkými, keď ich budeme prekrúcať a zľahčovať.

     Zopakujme si myšlienku zo začiatku homílie: človek je vtedy dospelý, keď je zodpovedný, keď si uvedomuje dôsledky svojich skutkov. Pridajme ešte k tomu, že k dospelosti patrí aj to, že človek môže niekedy svoj život zmeniť alebo napraviť. Buďme teda zodpovednými kresťanmi! Ak takými nie sme, zodpovedne sa zmeňme.

Ochrana osobných údajov